Večná študentka
Som celkom zodpovedná, ale niektoré prehnané detaily neriešim… No napriek tomu, mám pocit, že sa v tom štúdiu strácam. Celé tri roky sa len teším na víkendy, voľno (cez Vianočné sviatky sa o voľne nemôžeme baviť – skúškové obdobie), prázdniny… Škola je fajn, niektoré predmety by ma aj celkom bavili, ale ja som rada, keď ich mám z krku a môžem sa venovať aj niečomu inému ako je len škola.
Nemali by prehodnotiť celé učebné osnovy? Načo toľko memorujeme, keď okamžite po vyjdení z miestnosti strácam skoro všetky vedomosti, ktoré som si za pár dní v rýchlosti natrepala do hlavy? Je to len o mne?
Nemyslím si, pretože skúsenosti mojich spolužiakov sú takmer identické, pretože sme sa o tom dosť často rozprávali.
Pochybujem, že môj článok sa dostane niekde ďalej, ako len k zopár čitateľom a neudrie na tie správne miesta, ale napriek tomu, nádej zomiera posledná. Možno mi len stačí dať to na papier.
Tie všetky sklamania, memorovania, učenia po nociach a napriek tomu ma to nenapĺňa šťastím… Šťastie je pre mňa niečo úplne iné. Takto len pobehujem medzi prácou a školou. Bez práce totiž nie sú koláče a takisto by mi bolo divné, keby som stále len vypytovala peniaze od mojich rodičov. Ok, mám na to právo, ale nie je to môj štýl, pretože v dvadsiatich dvoch rokoch by som chcela žiť už aj svoj vlastný život a nielen sa zodpovedať rodičom, koľko peňazí som kde a na čo utratila.
Takže len pobehujem hore dole. Na internáte len prespávam. Keď mám službu v upratovaní, nemám kedy, pretože vždy keď som tam všetky spolubývajúce sú tam tiež. Prichádzam totiž posledná a odchádzam prvá. Takže na upratanie si vymeškám pekne školu. To nehovorím o dopisovaní, čo mi potom chýba… Pretože prácu nemôžem vymeškať, šéfka na mňa nalieha, že ona to nestíha a je to taký tlak, že ani vďaka tomu sa necítim šťastná..